Správy a tlač

Sid Vicious by nikdy neuveril, koľko stáli jeho staré šaty a že falšovatelia by vynaložili veľké úsilie, aby ich sfalšovali.
Nie je to tak dávno, čo londýnsky historik popkultúry Paul Gorman, autor knihy Život a doba Malcolma McLarena: Biografia, a dražiteľ rockovej módy Paul Gorman získali na posúdenie kus patriaci spoločnosti Marr. Shirt od značky Seditionaries Malcolma McLarena a Vivienne Westwoodovej z roku 1977.
Je vyrobený z mušelínu a na obaloch singlu Sex Pistols „Anarchy in the UK“ sa nachádza okamžite rozpoznateľná grafika od umelca Jamieho Reida.
Ak je to pravda, v aukcii to vynesie peknú cenu. Na májovej aukcii Bonhams sa parašutistická košeľa pána McLarena a pani Westwoodovej z roku 1977 predala za 6 660 dolárov spolu so vzácnym čiernočerveným mohérovým svetrom vyšívaným lebkou so skríženými hnátmi a textom piesne „No Future“ od skupiny „Sex Pistols“ predala za 8 896 dolárov.
Pán Gorman však nebol presvedčený, že košeľa, ktorú hodnotil, bola to, čo majiteľ tvrdil.
„Slovo moslim je na niektorých miestach zastarané,“ povedal pán Gorman. „Ale inde bola látka stále príliš čerstvá. Atrament nebol kvality 70. rokov a neprenikol do látky.“ Na otázku o pôvode predajca stiahol kus z aukčného domu a povedal, že bol potom predaný súkromne. „V múzejnej zbierke je iba jedna podobná košeľa,“ povedal Gorman, „a myslím si, že aj to je otázne.“
Vitajte v podivnom a lukratívnom svete falošného punku. Za posledných 30 rokov sa Sid Vicious a jeho kolegovia v skupine Anarchy predstierali, že sú ručne vyrobené s originálnymi návrhmi, ktoré zahŕňajú S&M a špinavú grafiku, inovatívne strihy a remienky, vzory z vojenských prebytkov, tvíd a latex. To, čo sa stalo slávnym v ére ideológie, sa stalo rastúcim odvetvím.
„Každý mesiac dostávam niekoľko e-mailov s otázkou, či je niečo pravé,“ povedal Steven Philip, módny archivár, zberateľ a konzultant. „Nebudem sa do toho miešať. Ľudia kupujú zlato bláznov. Vždy existuje 500 falzifikátov za pravé.“
Pred polstoročím otvorili pán McLaren a pani Westwoodová svoj butik protikultúrnej kultúry Let It Rock na adrese 430 King's Road v Londýne. Tento obchod, dnes známy ako Worlds End, je rodiskom pouličnej módy. Jeho majiteľmi sú návrhári, ktorí definovali punkovú scénu.
Počas nasledujúcich 10 rokov sa obchod premenil na Sex and Seditiaries, čím zaviedol vzhľad a zvuk, ktoré mali ďalekosiahle účinky, a preto boli zberateľské. „Jednotlivé kusy sú z viacerých faktorov veľmi vzácne,“ hovorí Alexander Fury, autor knihy „Vivienne Westwood Catwalk“. „Ich výrobné lehoty sú krátke, oblečenie je drahé a ľudia ho majú tendenciu kupovať a nosiť, kým sa nerozpadne.“
Umelecký riaditeľ Diora a Fendi, Kim Jones, má množstvo originálnych diel a verí, že „Westwood a McLaren vytvorili plán pre moderné oblečenie. Boli vizionári,“ hovorí.
Tieto veci zbiera aj mnoho múzeí. Michael Costiff, prominent, interiérový dizajnér a kurátor Svetového archívu pre obchody na trhu Dover Street, bol jedným z prvých klientov pána McLarena a pani Westwoodovej. 178 outfitov, ktoré zostavil so svojou manželkou Gerlinde, je teraz v zbierke Múzea Viktórie a Alberta, ktoré kúpilo zbierku pána Costiffa v roku 2002 za 42 500 libier z Národného fondu umeleckých zbierok.
Hodnota historických modelov McLaren a Westwood z nich robí cieľ módnych pirátov. Na najzrejmejšej úrovni sú repliky dostupné online a predávajú sa priamo a lacno, bez klamstva – len známa grafika na jednoduchom tričku.
„Toto dielo pochádza z umeleckého prostredia,“ povedal Paul Stolper, londýnsky galerista, ktorého rozsiahla zbierka originálnych punkových diel sa teraz nachádza v Metropolitnom múzeu umenia. „Jeden alebo dva obrazy z určitého obdobia, ako napríklad Che Guevara alebo Marilyn, sa nakoniec prenášajú našou kultúrou. Sex Pistols definujú éru, takže obrazy sa neustále reprodukujú.“
Potom sú tu zrejmejšie falzifikáty, ako napríklad lacné tričko Fruit of the Loom s ukrižovaným Mickey Mousom alebo bondage šortky „SEX original“ z A Store Robot v Tokiu za 190 dolárov, ktoré sa dajú ľahko identifikovať ako neoriginálne kvôli novému materiálu a skutočnosti, že tento štýl sa v 70. rokoch nikdy skutočne nevyrábal. Japonský trh je zaplavený falzifikátmi.
Minulý rok pán Gorman našiel na eBayi v Spojenom kráľovstve odev s názvom „Vintage Seditionaries Vivienne Westwood 'Charlie Brown' White T-Shirt“, ktorý si kúpil ako prípadovú štúdiu za 100 libier (približne 139 dolárov).
„Je to zaujímavý príklad falšovania,“ povedal. „Nikdy neexistovalo. Ale pridanie sloganu „Destruction“ a nápor pokusov o použitie obľúbenej kreslenej postavičky zobrazenej kontrakultúrnym spôsobom viedli prístup spoločností McLaren a Westwood. Používam profesionálne tlačiarne. Tlačiari potvrdili, že farby sú moderné, rovnako ako šitie trička.“
Vdova po pánovi McLarenovi, Young Kim, v priebehu rokov tvrdo pracovala na zachovaní jeho odkazu a dedičstva. „V roku 2013 som išla do Metropolitného múzea, aby som si prezrela ich zbierku,“ povedala pani Kingová. „Bola som šokovaná, keď som zistila, že väčšina z nich boli falošné. Originálne oblečenie bolo malé. Malcolm ho ušil tak, aby sedelo jemu a Vivienne. Veľa oblečenia v Metropolitnom múzeu bolo obrovské a sedelo dnešným prepunkárom.“
Existujú aj iné znaky. „Majú pár tvídových a kožených nohavíc, ktoré sú vzácne a autentické,“ povedala pani Kingová. „Náhodou majú aj druhý pár, ktorý je falošný. Prešívanie je na vrchnej strane pása, nie vo vnútri, ako by to bolo na dobre ušitom odeve. A D-krúžok je úplne nový.“
Dielo na výstave „Punk: Od chaosu k haute couture“ v Metropolitnom múzeu v New Yorku v roku 2013 vzbudilo pozornosť po tom, čo pani Kingová a pán Gorman verejne komentovali údajné falzifikáty a mnohé nezrovnalosti výstavy.
Otázky však vyvstávajú aj o dielach, ktoré sa do múzea dostali pred ôsmimi rokmi. Medzi príklady patrí zväzovací oblek, ktorý sa prominentne objavil na výstave „Anglomania“ v roku 2006 a ktorý sa pripisuje londýnskemu obchodníkovi so starožitnosťami Simonovi Eastonovi, ďalej spoločnosť Punk Pistol Collection, ktorá prenajíma vintage diela spoločností Westwood a McLaren a poskytuje stylistov a filmárov, a v roku 2003 iracký pán Stone a jeho obchodný partner Gerald Bowey založili múzeum online. V určitom okamihu múzeum prestalo obleky uvádzať ako súčasť svojej zbierky.
„V roku 2015 sa zistilo, že dve diela od McLaren-Westwood v našej zbierke sú falzifikáty,“ povedal Andrew Bolton, hlavný kurátor Metropolitného kostýmového inštitútu. „Diela boli následne vrátené. Náš výskum v tejto oblasti stále prebieha.“
Pán Gorman poslal pánovi Boltonovi niekoľko e-mailov, v ktorých uviedol, že aj iné diela zo série majú problémy, ale pán Gorman povedal, že pán Bolton mu už neodpovedal. Hovorkyňa Inštitútu kostýmov uviedla, že diela boli viackrát skontrolované odborníkmi. Pán Bolton odmietol poskytnúť k tomuto článku akýkoľvek ďalší komentár.
Pán Easton, ktorý sa k tomuto článku nevyjadril, e-mailom uviedol, že pán Bowie hovoril za neho, ale jeho meno je v tejto falošnej punkovej legende nezmazateľné. V priebehu rokov jeho stránku PunkPistol.com, ktorá bola archivovaná v roku 2008, mnohí považujú za spoľahlivý archívny zdroj originálnych návrhov McLarenu a Westwoodu.
Pán Bowie však povedal, že napriek ich maximálnemu úsiliu o overenie kolekcie „to brzdil chaotický spôsob, akým bolo oblečenie pôvodne navrhnuté, vyrobené a následne reprodukované. Dnes, aj napriek záznamom v aukčnom katalógu, potvrdeniam a v niektorých prípadoch aj certifikácii od Westwoodu, sú tieto odevy stále kontroverzné.“
9. septembra 2008 bol pán McLaren prvýkrát informovaný o rozsahu podvodu, ktorý sa týkal jeho a pani Westwoodovej, prostredníctvom anonymného e-mailu, ktorý preposlal pán Gorman pre tento článok a overila pani Kimová.
“Cheaters wake up to fakes!” reads the subject line, and the sender is only identified as “Minnie Minx” from deadsexpistol@googlemail.com.A number of people from the London fashion industry have been accused of conspiracy in the email, which also refers to a 2008 court case involving Scotland Yard.
„Po nahlásení polícia vykonala razie v domoch v Croydone a Eastbourne, kde našla zväzky s nálepkami s agitátormi,“ uvádza sa v e-maile. „Ale kto sú títo noví vtipkári? Vitajte, pán Grant Howard a pán Lee Parker.“
Grant Champkins-Howard, teraz DJ pod pseudonymom Grant Dale, a Lee Parker, inštalatér, boli súdení na Korunnom súde v Kingstone v júni 2010, povedala sudkyňa Susan Matthewsová. Sú to „staromódni klamári“. Ich majetok bol v roku 2008 prehľadaný Metropolitným oddelením pre podvody v oblasti umenia a starožitností a zaistená bola zásielka údajne falošného oblečenia McLaren a Westwood a súvisiacich materiálov, ako aj 120 falzifikátov Banksyho tlače.
Obaja boli neskôr uznaní vinnými z falšovania Banksyho diela. Pán McLaren, jediný tvorca pôvodného oblečenia Sex and Seditiories, ktorý bol ochotný vypovedať, bol požiadaný, aby preskúmal zaistené predmety a poukázal na indície, že odevy boli falzifikáty: nesprávna veľkosť šablónového písma, nekonzistentné materiály, použitie zipsov so značkou YKK namiesto Lightning, nesprávne porovnanie grafiky a zafarbené staré biele tričko.
„Bol zúrivý,“ povedala pani Kingová. „Veľmi silno kládol dôraz na ochranu a obranu svojej práce. Bola pre neho vzácna.“ Po rozpade partnerstva medzi pánom McLarenom a pani Westwoodovou v roku 1984 medzi nimi dlhodobo panovala vysoká osobnosť. Spor sa nikdy nevyriešil a napätie vytvorilo vákuum pre falšovateľov.
Pán Howard a pán Parker dostali v prípade Banks podmienečné tresty, ale prípad falošného oblečenia bol stiahnutý po smrti pána McLarena v roku 2010, pretože bol kľúčovým svedkom obžaloby v tejto oblasti.
Ukazuje sa však, že rodina pani Westwoodovej mohla neúmyselne vytvoriť alebo podnietiť falošný punkový priemysel. „Vyrobil som limitované edície niektorých skorých návrhov, aby som získal peniaze na spustenie Agent Provocateur,“ povedal Joe Corré, syn pána McLarena a pani Westwoodovej, ktorý si v roku 1994 otvoril vlastnú firmu na spodnú bielizeň.
„Znovu sme vytvorili tričko s kuracou kosťou a tričko s nápisom „Venuša“,“ povedal pán Corré. „Boli označené ako repliky v limitovanej edícii, vyrobené v obmedzenom počte 100 kusov a potom predané na japonský trh.“ Predtým, ako sa objavili tieto detailné a drahé repliky, boli reprodukcie diel obmedzené na zjavnú sieťotlač na veľkoobchodnej potlači tričiek, rýchlosť výroby bola vysoká a cena pomerne nízka.
Pán Corré povedal, že Vivienne Westwoodová udelila licenciu na reprodukcie. Pán McLaren bol nahnevaný. V e-maile zo 14. októbra 2008 adresovanom skupine, v ktorej bol aj novinár Steven Daly, pán McLaren napísal: „Kto im to dovolil? Povedal som Joeovi, aby s tým okamžite prestal a napísal mu. Som nahnevaný.“
Pán Corré, ktorý sa nedávno stal riaditeľom Nadácie Vivienne, „využíva autorské práva k svojej práci súcitným spôsobom na získavanie finančných prostriedkov na rôzne účely.“ Povedal, že preskúma, ako „skoncovať“ s falšovaním. Pani Kingová naďalej bojuje za odkaz pána McLarena a verí, že je opakovane vymazávaný zo svojej vlastnej histórie.
Punkový biznis pána Eastona a pána Boweyho s pištoľami naďalej predáva diela pani Westwoodovej a pána McLarena prostredníctvom obchodu Etsy SeditionariesInTheUK, z ktorých väčšina nesie certifikačný list od spoločnosti Vivienne Westwood Company, podpísaný, navrhnutý a archivovaný Murrayom ​​Blewettom. Patrili medzi ne pruhované košele s goliermi Petra Pana a obrátenými hodvábnymi nášivkami Karla Marxa a bavlneno-gumové bundy inšpirované Levi's.
Internet nie je taký prísny ako väčšina aukčných domov a k tomuto článku sa nevyjadrili, ale uviedli, že zastupujú iba diela s nepriestrelným pôvodom, teda fotografie majiteľa, ktorý mal oblečenie na sebe v 70. rokoch 20. storočia.
„Je dôležité pochopiť, že mnohé obete falšovania sú dobrovoľnými obeťami,“ povedal pán Gorman. „Naozaj chcú veriť, že sú súčasťou pôvodného príbehu. O tom je predsa móda, však? Všetko je poháňané túžbou.“